Počas školenia som sa mentálne pripravoval na všeličo. Učili nás, ako rozpoznať, že dieťa doma trpí násilím, alebo ako komunikovať s rodičmi, ktorí sa viac zaujímajú o to, odkiaľ dostanú svoju ďalšiu dávku alebo pohárik ako o budúcnosť svojich ratolestí. Týždeň pred naším prvým stretnutím mi bolo oznámené, že mi pridelili desaťročného chlapca menom Mohamed, pôvodom z Turecka. Mojou úlohou bolo stretávať sa s ním ako jeho mentor, a to raz do týždňa počas jedného roka.
Charita, pre ktorú som pracoval ako dobrovoľník, sa sústreďuje na deti z problémových rodín, ktoré trpia poruchami správania alebo majú problémy v škole, často pre zlyhávanie rodičov. Účelom našich spoločných aktivít malo byť stanovenie osobných cieľov dieťaťa, na ktorých budeme počas roka spolu pracovať hravou formou. Úlohou mentora bolo zároveň pracovať na sebadôvere dieťaťa a na jeho správaní.
Keď sme vošli z jasného jarného slnka do domu, v šere predsiene sa za siluetou domácej pani vynorila chudá chlapčenská postavička. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše človeka. Tie jeho na mňa hľadeli s neistotou a plachosťou, ktorú som počas nasledovného roka spozoroval vždy, keď Mohamed prišiel do kontaktu s cudzími ľuďmi. Bolo v nich cítiť bolesť a smútok. Sociálny pracovník mi počas prípravy povedal, že Mohamed bol spolu s bratom a tromi sestrami odobratý svojim biologickým rodičom, ktorí svoje deti vážne zanedbávali. O Mohameda a jeho brata sa starala profesionálna pestúnka (adoptívni rodičia sa bohužiaľ nenašli), zatiaľ čo dievčatá žili v inej časti Londýna.
Po krátkom zoznamovacom posedení sme si dohodli prvé stretnutie a tým začalo naše dobrodružstvo. Prvé dva mesiace boli určené spoznávaniu a rozprávaní sa o cieľoch, na ktorých by sme mali počas roka pracovať. Veľmi skoro som zistil, že Mohamed trpí poruchou pozornosti. Udržať jeho myšlienkové pochody pri jednej téme bolo asi tak jednoduché ako osedlať mladého divého koníka. Sadnúť si s ním na lavičku v parku a porozprávať sa o tom, čo by chcel na sebe zlepšiť, bolo beznádejné.
Viac sústredenia preukazoval pri športe, a tak naše prvé stretnutia boli hlavne o futbale, volejbale, bicyklovaní, naháňaní a všetkých tých aktivitách, ktoré som si odložil niekde v spomienkach na svoje detstvo. Po ôsmych hodinách v kancelárii mi nebolo vždy po vôli bláznenie v parku, ale Mohamedova nevyčerpateľná energia bola akosi nákazlivá. Keďže do reči mu spočiatku veľmi nebolo, snažil som sa ho aspoň pozorovať. Všimol som si, že miluje futbal, bojí sa psov, ľahko sa vzdáva, má talent na tanec a strach z výšok.
Kúpil som mu zápisník, do ktorého sme lepili fotky z našich stretnutí a bod po bode vpisovali ciele na nasledovný rok. On sa chcel zlepšiť vo futbale a zrýchliť v behaní. Z mojej strany dostal za cieľ zlepšiť sa v pravopise, čítaní a matematike. Mohamed sa mi zdôveril, že keď vyrastie, chcel by byť policajtom. Dohodli sme sa teda, že za ten rok urobíme spolu päťstrannú ilustrovanú brožúrku o polícii.
S cieľmi poznačenými v zápisníku sme mohli ísť na vec. Najväčšou výzvou pre mňa bolo usmerňovať Mohamedovu energiu tak, aby sa okrem zábavy aj niečo naučil a cítil pocit úspechu. Na začiatku každého stretnutia sme si povedali, koľko času strávime pri každej aktivite a stanovili si úlohy, ktoré sa bude snažiť splniť. Ako motiváciu dostal Mohamed za každý úspech bod do tabuľky vo svojom zápisníku a po dosiahnutí desiatich bodov si mohol povedať, čo chce budúci týždeň robiť. Samozrejme, v rámci možností a pravidiel mentoringu.
Úlohy som sa vždy snažil stanoviť tak, aby boli dosiahnuteľné, ale zároveň vyžadovali úsilie a koncentráciu; naučiť sa trik s futbalovou loptou, ktorý sme si našli na YouTube, prihrať si volejbalovú loptu X krát bez spadnutia alebo prekonať svoj predošlí rekord v šprinte. Na matematiku som zaútočil pomocou hry Monopoly, kde Mohamed robil bankára a počítal peniaze, ale aj pomocou futbalových kariet, s ktorými sme sa hrali v autobuse či metre. Na čítanie som mu kúpil knižku o futbale a sem tam mu dal ako úlohu prečítať nahlas zo dve strany.
Ako domácu úlohu dostal Mohamed napísať do zápisníka, čo všetko sme na predošlom stretnutí spolu robili. Slovíčka, ktoré napísal nesprávne, sme zapisovali na poslednú stranu a pravidelne robili kvíz z pravopisu. Raz mi Mohamed navrhol, že otestuje z pravopisu on mňa. Pestúnke potom po stretnutí ohlásil, že „Tomáš vie napísať všetky slová na svete!“
Hľadal som každý dôvod pochváliť ho a pripomenúť mu jeho pokrok: keď vyliezol až skoro na vrch horolezeckej steny, keď sa osmelil a pohladil psíka (hoci iba maličkého a iba po chrbte), keď prestal používať prsty na jednoduché odčítanie, keď sme v parku urobili video, v ktorom Mohamed hral učiteľa body poppingu, keď prekonal strach a pustil sa dole toboganom, keď prečítal tri strany v knižke bez prestávky, keď pekne porozprával o svojej skúsenosti s mentoringom v interview do rádia, keď do zápisníka napísal až dve strany o rozprávke, ktorú sme videli v kine a keď sa opýtal veľa dobrých otázok pri návšteve policajnej stanice, ktorú som exkluzívne preňho zorganizoval.
Samozrejme, nie všetko vždy skončilo úspechom. Keď Mohamedovi niečo nešlo a chcel to vzdať, snažil som sa mu pripomenúť príklady z našich minulých stretnutí, ako úspešne splnil nejakú výzvu alebo cieľ. Niekedy to zabralo, inokedy nie. Pokrok, ktorý za ten rok dosiahol, bol však nepopierateľný. Pozoroval som ho pri našich aktivitách a všimli si ho aj Mohamedovi učitelia v škole. Nechcel by som ho pripisovať výlučne sebe, ale cítil som radosť, že som aspoň trošku prispel k vývoju a sebadôvere chlapca, ktorému život ináč veľmi neprial.
Ešte viac Mohamedov pokrok ma však dojímalo, keď som v tých smutných očiach, ktoré ma prvýkrát privítali, videl občas rozsvietiť plamienok šťastia. Mohamedova pestúnka mi povedala, že sa v deň nášho stretnutia pýta na mňa už od rána. Pri návrate z aktivít mi niekedy Mohamed pred ich domom navrhol, aby sme ešte urobili jeden kvíz z písania a pár krát si na ulici kopli loptou, len aby trošku predlžil náš čas spolu.
Lúčiť sa s Mohamedom nebolo ľahké. Obaja sme od začiatku vedeli, že po skončení mentoringu musíme prerušiť všetok kontakt. Párkrát mi tak trošku nezbednícky navrhol, že však niekedy môžem prísť ho pozrieť a sociálnemu pracovníkovi nemusím nič hovoriť. Musel som mu vysvetliť, že účel mentoringu je, aby v tom, čo sa počas roka naučil, vedel pokračovať aj sám, bez mojej pomoci a napomínania.
A tak po poslednom stretnutí sme si povedali „good bye“ a ja som so zvlhnutými očami a s úsmevom na perách išiel svojou cestou. „Budem raz dobrým otcom,“ pomyslel som si. Som o tom presvedčený aj dnes, keď s láskou môjho života plánujeme svadbu a deti, ktorým dáme v živote všetko to, čo Mohamedovi tak veľmi chýba.
A nič, vôbec nič, na tom nemení fakt, že naše deti budú mať otcov dvoch.