reklama

Fraternité

V čom spočíva dobro politického spoločenstva, jeho morálne zdravie? Existuje konflikt medzi sledovaním spoločného dobra a liberálnym princípom tolerancie?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bojový pokrik francúzskej revolúcie – "liberté , egalité, et fraternité" – vyjadruje tri základné ideály modernej demokratickej doby. Liberáli vedú vášnivé diskusie na tému slobody a rovnosti ale k ideálu spoločenstva alebo bratstva sa niekedy stavajú trochu macošsky. Zanedbávanie ideálu spoločenstva v liberálnej teórii bolo nepochybne ovplyvnené nedávnou históriou, ktorá ukázala ako ľahko môže byť zneužitý rasistickými a xenofóbnymi režimami.

Na druhej strane je ťažké poprieť, že spoločenstvo hrá dôležitú úlohu morálnom živote jednotlivca. V predošlom článku som písal o úlohe kultúry ako zdroja podnetov, príkladov a hodnotiacich rámcov, z ktorých čerpáme pri rozmýšľaní o smerovaní vlastných životov. Argumentoval som, že naša etická kultúra by mala byť tvorená organicky. Správne chápanie ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti si vyžaduje odmietnutie kolektivizácie vplyvu na našu etickú kultúru väčšinovým hlasovaním za účelom čo najväčšmi ho prispôsobiť potrebám príslušníkov väčšiny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo však, ak si vezmeme k srdcu alternatívny ideál spoločenstva, ktorý jeho prínos nevidí iba v službe jednotlivca pri určovaní jeho životných cieľov? Čo ak zoberieme vážne myšlienku integrácie života jednotlivca so životom spoločenstva, ktorého je súčasťou? Čo ak pripustíme pravdivosť výroku filozofa MacIntyreho, že "moje dobro ako človeka je jedno a to isté ako dobro tých, s ktorými som viazaný v ľudskom spoločenstve"?

Pre mnohých ľudí takáto etická integrácia jednotlivca a spoločnosti predstavuje atraktívny ideál. Ponúka víziu politiky ako sledovania spoločného dobra. Môže byť základom zdravého vlastenectva, pocitu spolupatričnosti s ľuďmi, s ktorými spolutvoríme svoju politickú budúcnosť. Hovorí, že život našej spoločnosti je niečo viac ako iba súčet našich individuálnych životov, niečo s vlastnou vnútornou hodnotou. Vedie nás k záujmu a starostlivosti o úspechy Slovenska, o jeho dobro. Mnohí z nás – dúfam – cítia, že úspechy našej vlasti a dobro našej spoločnosti prispievajú k dobru našich individuálnych životov bez ohľadu na to, či ja alebo ty čerpáme z toho úspechu konkrétny osobný prospech. Cítime, že osud Slovenska by sa nás týkal aj v prípade, ak by sme napríklad dlhé roky žili mimo jeho hraníc.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otázkou zostáva, ako široko ponímať oné dobro alebo úspech spoločnosti, jej morálne zdravie. Treba si ujasniť, v čom spočíva charakter komunálneho života politického spoločenstva. Niektorí ľudia pokladajú za prirodzené pristupovať k morálnemu zdraviu spoločnosti rovnako ako ku svojmu vlastnému. Spoločnosť vnímajú ako veľkorozmerného jednotlivca a pripisujú mu všetky morálne a etické aspekty života jednotlivcov. Svoje vlastné presvedčenie v oblasti osobnej etiky, svoju vlastnú odpoveď na otázku, čo robí život dobrým, prenášajú do ich úvah o kvalite politického spoločenstva. Zlyhanie (v ich očiach) svojich spoluobčanov v realizácii týchto ideálov vo vlastných životoch, ich homosexualitu, neúplné rodiny, či iné formy vzdoru tradičným hodnotám a vzorcom, vnímajú ako problém spoločnosti, problém Slovenska. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z tohto pohľadu tiež vyplýva, že spoločnosť je činiteľ, ktorého morálnou povinnosťou je proti týmto problémom bojovať prostredníctvom verejných politík a legislatívy. Dôsledky takéhoto prístupu k životu spoločenstva je pre liberálny ideál tolerancie zrejmý. Človek, ktorý dobro spoločenstva vníma ako nezávislý ideál, súperiaci s ideálom spravodlivého prístupu k jednotlivcom, a ktorý zároveň toto dobro hodnotí merítkom zažívaných zvyklostí, je otvorenejší riešeniam a politikám, ktoré na oltár kolektívneho dobra a záväzku voči zdravým tradíciám sem- tam obetujú práva a šťastie príslušníkov rebelujúcich menšín.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri hlbšom zamyslení sa však toto poňatie integrácie so spoločenstvom javí ako nepresvedčivé. Jeho dôsledky sú v rozpore s tým, ako pristupujeme k etike v našich vzťahoch s inými ľuďmi. Moje znepokojenie nad mimomanželskými záletmi môjho suseda alebo nad závislosťou na hazardných hrách môjho príbuzného môže odrážať môj altruistický záujem na ich blahu a presvedčenie, že robia vážnu chybu, ktorá zničí ich život. Myslím si, že málokto by kritizoval takéto správanie z odvolaním sa na hodnotu a kvalitu vlastného života tvrdiac, že jeho život je nemorálnym správaním druhých znehodnotený, pretože život spoločenstva, s ktorým sa identifikuje, trpí. Moja etická integrita nie je ohrozená etickými priestupkami mojich spoluobčanov v ich súkromných životoch.

Ako teda chápať to dobro spoločnosti, na ktorom mnohým z nás záleží? Je konflikt medzi spoločným dobrom a princípom tolerancie nevyhnutný? V nasledovných úvahách sa budem opierať o názor Ronalda Dworkina, ktorý prezentoval v eseji s názvom Liberálna Komunita. Dworkin tvrdí, že charakter komunálneho života treba hľadať v praktikách a postojoch členov spoločenstva. Tie určujú, kedy ťažisko činnosti nie v jednotlivcovi, ale v nejakom kolektívnom subjekte, kedy je kolektívny subjekt považovaný za autora a nesie zodpovednosť za určité činy.

Dworkin ako príklad uvádza integráciu, ktorú v komunite orchestra nachádzajú jeho členovia. Orchestrálny výkon je považovaný za kolektívny čin. Eufória, ktorú člen orchestra cíti po úspešnom predstavení, neplynie z jeho bezchybného prevedenia vlastného príspevku, ale z dokonalosti výkonu orchestra ako celku. Každý člen vníma svoj vlastný výkon ako súčasť kooperatívneho úsilia, ktoré prispieva k úspechu kolektívneho diela. Členstvo tohto spoločenstva je dané jeho poslaním. Keďže kolektívny čin je v prípade orchestra tvorba hudby, jeho členmi sú výhradne hudobníci. Z toho istého dôvodu tiež vyplýva že úspech tohto spoločenstva je daný výhradne kvalitou jeho hudobnej tvorby. Jeho život je výlučne hudobným životom. Morálne prehrešky v súkromnom živote jeho členov nijako neuberajú na hodnote brilantného orchestra.

Ak chce niekto tvrdiť, že politické spoločenstvo v rámci národného štátu tvorí takýto kolektívny činiteľ, musí poukázať na praktiky občanov v demokratickej spoločnosti, ktoré sú vnímané ako kolektívne, na činnosti, ktoré sú kooperatívne, na činnosti, ktorých sa môžu zúčastniť všetci občania a na činnosti, ktoré sú považované nimi ako aj cudzincami ako činnosti politického spoločenstva alebo štátu. Takéto praktiky určujú rozsah možnej integrácie jednotlivcov s politickým spoločenstvom a identifikujú úkony, ktoré majú dopad zároveň na hodnotu života spoločnosti ako aj hodnotu individuálnych životov jej členov.

Oficiálne politické akty politického spoločenstva ako je prijímanie zákonov, ich vymáhanie, činnosť exekutívy či diplomacie, jasne zodpovedajú všetkým trom kritériám. Naše demokratické praktiky chápu úkony ako napríklad zdaňovanie, poskytovanie sociálnej pomoci, súdenie obvinených z trestných činov a väznenie odsúdených, poskytovanie vojakov za účelom udržiavania mieru vo vzdialených končinách ako akty samostatného právneho subjektu, Slovenskej republiky. Takéto činnosti sú vedené a koordinované s cieľom prispieť k realizácii ideálu demokracie, samosprávy, vlády ľudu.

Samozrejme, všetky takéto akty vykonávajú v konečnom dôsledku jednotlivci, ale robia tak vedome v rámci ústavných a inštitucionálnych štruktúr, ktoré transformujú tieto jednotlivé činnosti do úkonov štátu. Členstvo v demokratickom politickom spoločenstve je obmedzené na tých ľudí, ktorí hrajú nejakú úlohu v týchto rozhodnutiach, na občanov štátu, z ktorých každý má možnosť participovať na demokratických procesoch ako volič, aktivistka, demonštrant, členka občianskych združení, miestny alebo štátny politik, sudca či zamestnankyňa štátnej správy.

Z pohľadu praktík politického spoločenstva okrem týchto formálnych politických aktov nič iné nepatrí do jeho komunálneho života. Blaho takto integrovaného jednotlivca je závislé od dobra politického spoločenstva, kde dobro je určené výlučne s ohľadom na kvalitu kolektívnych politických činov, teda kvalitu demokracie.

Takto integrovaného jednotlivca trápi rodinkárstvo v našom súdnictve, korupcia v štátnej správe, vplyv oligarchov v politike a médiách, rasová segregácia v školstve nielen preto, lebo si je menej istý schopnostťami štátu chrániť jeho individuálne práva, alebo preto, lebo korupcia ukrajuje finančné prostriedky z projektov a investícií, z ktorých by aj on mal osobný prospech, ale aj preto, lebo tieto javy predstavujú morálne zlyhanie jeho politického spoločenstva. Predstavujú neúspech v dôležitej zodpovednosti jeho života, čím je nepochybne spravodlivé rozhodovanie v otázkach, ktoré je nevyhnutné zodpovedať kolektívne v spolupráci so spoluobčanmi. 

Blaho jednotlivca a jeho morálna integrita naopak nezávisí na náboženskom presvedčení, sexuálnych pohnútkach alebo iných etických hodnotách, zastávaných jeho spoluobčanmi. V modernej demokratickej spoločnosti neexistuje “národné vierovyznanie” alebo “národný sexuálny život”, ku ktorým naše individuálne náboženské a sexuálne aktivity prispievajú zámerným a kooperatívnym spôsobom a ktoré sú podmienkou členstva, podmienkou občianstva.

To samozrejme neznamená, že neexistujú komunity v rámci štátu a nad štátom, ktorých kolektívny život má náboženský alebo sexuálny aspekt. Spoločenstvo katolíckych duchovných napríklad vníma oddanosť a nasledovanie svojho chápania učenia Ježiša Krista ako svoju základnú komunálnu činnosť a celibát je vnímaný ako dôležitý aspekt integrácie jednotlivcov s komunitou Boha. To je dôvod, prečo prípady zneužívania detí kňazmi predstavujú nielen morálne zlyhanie jednotlivcov a hanebné porušenie práv ich obetí, ale aj morálnu škvrnu na katolíckej cirkvi ako celku.

Tento argument taktiež netvrdí, že by sa jednotlivci nemali usilovať o etickú integráciu so spústou nepolitických komunít, ktoré sú k dispozícii v našej spoločnosti ako napríklad rodiny, obce, univerzity, športové tímy, etnické skupiny, kultúrne spoločenstvá, náboženské kongregácie a mnoho ďalších, každá so svojím vlastným účelom, svojou vlastnou morálkou a vlastnými kritériami členstva. Niet pochýb, že takéto komunity sú dôležitým zdrojom našich individuálnych hodnôt, osobnej identity a pocitu spolupatričnosti s inými ľuďmi.

Dobro nášho politického spoločenstva je však určené výlučne kvalitou a spravodlivosťou našich spoločných politických úkonov. Naša snaha o dobro spoločenstva, v ktorom spolutvoríme svoju budúcnosť, je teda plne konzistentná s toleranciou a rastúcou rozmanitosťou životných štýlov v spoločnosti. Pluralita neuberá na kvalite našej samosprávy ani na hodnote našej demokracie. Naopak, tolerancia a ochrana menšinových názorov je jedným zo základných črtou vyspelej demokratickej spoločnosti.

Tento článok je skrátenou a upravenou verziou eseje, ktorú som napísal pre publikáciu s názvom V službe kultúrnosti a humanity, vydanú pri príležitosti osemdesiatich narodenín prof. Milana Hamadu občianskym združením Communio Minerva. Elektronickú verziu publikácie nájdete na http://www.cominerva.com/.

Tomáš Hellebrandt

Tomáš Hellebrandt

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyštudovaný ekonóm (Oxford, London School of Economics), pôsobím ako výskumný pracovník v Peterson Institute for International Economics vo Washingtone. Okrem ekonómie ma tiež zaujíma politika a politická filozofia a tej sa chcem venovať na stránkach tohto blogu. Roky žijem s partnerom rovnakého pohlavia a prostredníctvom blogu by som tiež rád prispel k diskusii o právach a postavení LGBT ľudí. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu