Hlas ľudu alebo hlasy ľudí?

Autor: Tomáš Hellebrandt | 20.9.2014 o 12:07 | (upravené 22.9.2014 o 15:38) Karma článku: 9,65 | Prečítané:  1342x

Spoločná etická kultúra nepochybne zohráva dôležitú úlohu v morálnom živote ľudí. Ako pristupovať k jej tvoreniu? Je väčšinové hlasovanie o otázkach osobnej etiky legitímne? Aký je rozdiel medzi referendom o rodine a Škótskym referendom o samostatnosti?

V diskusii ohľadom zmeny ústavy a referenda o rodine mnoho krát padla otázka, ako konkrétne by prístup párov rovnakého pohlavia k inštitútu manželstva, prípadne registrovaného partnerstva, ohrozil väzby v tradičných rodinách a kvalitu heterosexuálnych manželstiev. Mnohí vnímajú deklarácie o potrebe ochrany tradičnej rodiny a odmietanie “gender ideológie” ako masku, ktorá zakrýva škaredú intoleranciu voči akejkoľvek odlišnosti, pocit zhnusenia nad myšlienkou homosexuálneho styku, nenávisť voči “hriechu”, prípadne skrytú neistotu ohľadom vlastnej sexuálnej orientácie.

Nevidím do duší tých 400 tisíc ľudí, ktorí podpísali petíciu za vyhlásenie referenda o rodine, ale myslím si, že obavy, ktoré vyvoláva vo veľkej časti slovenskej spoločnosti myšlienka gay rodín a manželstiev, nie sú iba o primitívnej nenávisti. Treba ich chápať, a snažiť sa pochopiť, v širšom kontexte kultúrnych zmien (pokroku?), ktoré na mnohých ľudí pôsobia mätúco a ktoré mnohí vnímajú ako hrozbu.

Naša etická kultúra zohráva kľúčovú úlohu v úsilí každého z nás určiť hodnoty a ciele, ktoré by vo svojom živote chcel sledovať. Príklady životných príbehov, vzťahov, úspechov a zlyhaní, ktoré vidíme v televízii, o ktorých čítame v románoch či bulvárnych časopisoch, ale aj tie, ktoré pozorujeme na ulici, vo svojom susedstve a v rodine, ovplyvňujú naše vlastné úsudky o tom, čo robí život dobrým a hodnotným.

Nik z nás nepristupuje k etickým otázkam ako asociálny jednotlivec. Každý je nositeľom konkrétnej sociálnej identity, kultúry a tradície, ktorá je akýmsi východiskovým bodom, a ktorá poskytuje intelektuálne zdroje, v rámci ktorých hodnotíme úspech vlastného života. Samozrejme byť nositeľom tradície neznamená, že človek musí zaslepene sledovať všetky vzory, ktoré v nej nachádza. Vzdorom voči určitým tradíciám však tiež vyjadrujeme ich význam. Navyše kritizovať je možné jedine s odvolaním sa na iné aspekty a hodnoty, ktoré sú tiež súčasťou nášho intelektuálno-kultúrneho dedičstva.

Nemalo by byť vôbec prekvapujúce, že politická a ekonomická emancipácia žien a rastúca miera demokracie, ochrany menšín a slobody prejavu, narušila monopol, ktorý pri formovaní ideálu manželstva, rodiny, rodových rolí a sexuality bol po stáročia výsostnou doménou heterosexuálnych mužov. V postkomunistických krajinách, kde sloboda prišla naraz, sa tempo niektorých zmien, občianskych aktivít a kritiky tradičného vnímania hodnôt môže zdať doslova krkolomné.

Liberálne ladení ľudia, mňa nevynímajúc, tento vývoj vítajú ako sociálny pokrok. Mnohí naši spoluobčania sa ním však zjavne cítia poškodení. Kultúra, ktorá slávi rozmanitosť životných štýlov, kde homosexuálne páry rukou v ruke všetkým na očiach pochodujú po uliciach hlavného mesta, kukajú na nás s časopisov IKEA, kde v šlabikári na deti číha slobodná matka a sused Žubajík, poskytuje iné etické prostredie ako tá, ktorá slávi oddanosť tradičným etickým normám.

Pre niektorých z nás je toto všetko oslobodzujúce. Iných to oberá o sociálnu oporu, ktorú potrebujú pre dosiahnutie úplnej oddanosti svojej kresťanskej viere. Ďalší sa možno len cítia zmätení a dezorientovaní v ich snahe o úspešný manželský vzťah a nostalgicky hľadia späť do čias kedy úlohy manželov boli jasnejšie zadefinované. Mnohí rodičia sa isto obávajú, že nedokážu preniesť svoje tradičné hodnoty na svoje deti v prostredí, kde humanizmus, ateizmus, a mnoho ďalších izmov súťaží o ich pozornosť.

Ak nemôžu mať po svojom jedni aj druhí, ako vyriešiť ich protichodné požiadavky? Aliancii za rodinu a jej podporovateľom sa zjavne pozdáva názor, že je legitímne a správne túto otázku zodpovedať kolektívne. V demokratickej spoločnosti má väčšina právo rozhodnúť za všetkých. Ak si väčšina želá legislatívnu ochranu jej preferovaných etických noriem, menšina musí akceptovať určité obmedzenia jej úsilia spochybňovať ich hodnotu a ponúkať alternatívne vnímanie.

Či ide o ústavné kategorizovanie občanov, referendum o rodine, šlabikár, prirovnávanie homosexuálov ku masovým vrahom, v lepšom prípade ku duševne chorým, alebo neustálym verbálnym útokom v internetových diskusiách na tých, ktorí sa verejne angažujú v prospech práv LGBTI ľudí a iných menšín, snahu o zúženie menu názorov na osobnú etiku dostupných v spoločnosti a vytlačenie netradičných rodín niekde ďaleko za písmenko Ž cítiť v poslednom čase všade naokolo.

Zdá sa, že mnohí naši kresťanskí bratia a sestry si nikdy úplne neosvojili jednu zo základných hodnôt demokratickej spoločnosti, ktorou nepochybne je popri slobodných voľbách a trhovom hospodárstve aj trh z myšlienkami. Trh, na ktorý by každý mal mať voľný vstup a kde jedinou menou by mali byť fakty a sila argumentácie. Zatiaľ čo k dosiahnutiu slobody vierovyznania viacerí veriaci významne prispeli v temných rokoch komunizmu, k príbuznému liberálnemu ideálu, ktorým je sloboda skúmať svoje existujúce presvedčenie, stavať ho do svetla nových informácií, poznaní a argumentov a podľa potreby ho revidovať, sa stavajú ambivalentne až nepriateľsky.

Na tomto postoji nie je nič protichodné. Sloboda vyznávať svoje existujúce presvedčenie nijako neohrozuje status quo. Problém nastáva iba vtedy keď sa ľudia snažia obrátiť iných na svoju vieru, prípadne na nejaký izmus, alebo keď začnú spochybňovať doktrínu alebo lídrov svojho náboženstva. V Islamskom svete je veľa príkladov krajín kde prívrženci menšinových náboženstiev majú slobodu uctievať si svojich bohov v mieri, ale získavanie nových prívržencov, kacírstvo a odpadlíctvo sú prísne zakázané. Snáď netreba dodávať, že takýto systém je na míle vzdialený od demokracie.

Liberalizmus trvá na tom, že naša spoločná etická kultúra musí byť tvorená organicky, musí byť výsledkom slobodných rozhodnutí každého z nás o tom, aké hodnoty a ciele sledovať a slobodnej výmeny názorov, informácii a poznatkov potrebných pre realizovanie tejto dôležitej osobnej zodpovednosti voči vlastnému životu. Vplyv každého z nás musí byť úmerný jeho schopnosti presvedčiť spoluobčanov vo verejných diskusiách, pri nedeľnom obede, prostredníctvom umenia či silou vlastného životného príbehu.

Paralelnú štruktúru rozhodovania akceptujeme v ekonomickej oblasti. Socializmus, určovanie ponuky a cien akýmsi politbyrom, znamenal pošliapavanie slobody, preto lebo upieral ľuďom možnosť ovplyvňovať svoje ekonomické prostredie na základe svojich vlastných prianí a hodnôt. Je ironické, že konzervatívni politici vehementne bránia trhovú ekonomiku, zatiaľ čo v oblasti kultúrno-etickej sa snažia zaviesť kolektivizáciu.

Úcta voči ľudskej dôstojnosti obmedzuje prijateľný rozsah kolektívnych rozhodnutí. Jedine rovnakým prístupom k možnostiam vplývať na hodnotovú mienku spoluobčanov sa dá vyjadriť rešpekt voči rovnakému objektívnemu významu života každého z nás. A jedine ochranou pred snahou iných uzurpovať si právo rozhodovať o dôležitých otázkach osobnej etiky sa dá vyjadriť rešpekt voči hodnote autentického života, žitého s presvedčenia a nie strachu z právnych a sociálnych sankcii. Žiadna skupina občanov, nech je akokoľvek početná, nemá morálne právo na etickú kultúru, ktorá je maximálne nápomocná presadzovaniu a umocňovaniu jej hodnôt v spoločnosti tak isto, ako žiadna skupina nemá morálne právo na ekonomické prostredie, ktoré maximálne prospieva napĺňaniu jej materiálnych požiadaviek.

Čo považujem za skutočnú rodinu? V čom tkvie hodnota manželstva? Podobné otázky osobnej etiky sú zásadne odlišné od politickej otázky územnej celistvosti a nezávislosti svojej vlasti, ktorú tento týždeň v toľkom počte zodpovedali Škóti. V ich prípade neexistovala možnosť, aby časť populácie svoju politickú budúcnosť tvorila v rámci Veľkej Británie, zatiaľ čo ostatní by išli cestou nezávislosti. Nebolo možné rozhodnúť ináč ako väčšinovým hlasovaním, hlasom ľudu. V kultúrno-etických otázkach, ako aj v otázkach trhovej súťaže, je individualizovaný prístup nielen možný, ale aj morálne nevyhnutný. Hlas každého človeka musí mať priestor ovplyvniť výsledok, nie len participovať na kolektívnom rozhodnutí. Väčšinové rozhodovanie by bolo pošliapavaním slobody, rovnosti, a v konečnom dôsledku aj demokracie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?